Predmetom príspevku je analýza problematiky organizovania verejných športových podujatí, ktorej súčasťou je aj veľmi aktuálna téma diváckeho násilia, z pohľadu prokuratúry Slovenskej republiky, považujeme za potrebné poukázať na ústavné poslanie a pôsobnosť prokuratúry vykonávanú prokurátormi, ktoré vytvárajú ústavný a zákonný rámec pre aktívnu participáciu prokuratúry a prokurátorov na riešení predmetnej problematiky.

Prinášame Vám návrhy, podnety a závery, zhrnuté v rámci VI. ročníka konferencie ŠPORT a PRÁVO 2017, ktorá sa konala v konferenčných priestoroch hotela Aquacity v Poprade v dňoch 12. - 13. októbra 2017.

Návrh pripravovala takmer rok odborná skupina právnikov (Tomáš Gábriš, Jozef Čorba, Jaroslav Rybanský, Ladislav Križan a Peter Sepeši) v spolupráci so zástupcami futbalového hnutia z amatérskeho i profesionálneho futbalu, ako aj s odbornými pracovníkmi aparátu SFZ a orgánov SFZ.

Manažérom projektu "návrh Stanov SFZ" bol Jozef Malich, predseda legislatívno-právnej komisie SFZ.

Odborným garantom projektu "Novelizácia noriem SFZ" je Peter Sepeši, člen Výkonného výboru SFZ pre legislatívne a organizačné otázky. 

V utorok 3. decembra 2019 by sa malo v Národnej rade SR hlasovať v druhom a treťom čítaní o návrhu novely zákona o športe (parlamentná tlač 1716), ktorú predložili do Národnej rady poslanci za stranu SNS bývalí futbaloví hráči Dušan Tittel a Tibor Jančula, ktorí paradoxne v zahraničí hrávali futbal so statusom zamestnanca.

Návrh však nerieši skutočnú príčinu problému slovenských ligových klubov kolektívnych športov - nedostatok prostriedkov v kluboch najmä zo súkromných zdrojov (chýbajú motivačné opatrenia sľubované v programovom vyhlásení vlády na roky 2016 až 2020), ale rieši iba jeden z viacerých dôsledkov tohto problému.

Takýto návrh vonkoncom však nezabezpečí deklarovanú konkurencieschopnosť slovenských klubov v športovej Európe.

Z pohľadu spoločnosti sa na „šport“ dá pozrieť ako na vykonávanie dobrovoľnej voľnočasovej pohybovej aktivity ako náhrady za nevyhnutnosť telesne pracovať (šport pre zdravie) alebo ako na vykonávanie telesnej aktivity na takej úrovni majstrovstva, ktorá je atraktívna pre osoby, ktoré sa na tomto vykonávaní nepodieľajú (elitný šport). Cieľom použitia verejných prostriedkov na šport by mala byť maximalizácia pridanej hodnoty, ktorú šport prináša spoločnosti. Táto pridaná hodnota na Slovensku nie je jasne kvantifikovaná. Prevláda vnímanie športu z minulého storočia, to znamená primárne ako boj o medaily na medzinárodnej scéne. Šport ako predpoklad zdravia štát nevníma prioritne, o čom svedčí okrem iného aj vyučovanie telesnej výchovy na školách spôsobom, ktorý nevychováva mladých ľudí k pohybu, nekoordinované financovanie športu pre zdravie mnohými útvarmi štátnej správy a podobne. V elitnom športe napriek čiastočnému pokroku prevláda snaha štátu o riadenie jednotlivých športov, finančné nadhodnocovanie niektorých „tradičných“ športových odvetví (ktoré nezodpovedá ich domácemu a zahraničnému významu), viackoľajné financovanie z toho istého zdroja a pod.

Riešením môže byť presné kvantifikovanie pridanej hodnoty športu pre spoločnosť. Sledovať výstupné ukazovatele, ktorými sú napríklad počet obyvateľov, ktorí športujú pre zdravie, výsledky elitných športovcov s ohľadom na význam, aký majú pre domácu a zahraničnú verejnosť. Prostriedky z verejných zdrojov na centrálnej úrovni zlúčiť do jednej rozpočtovej kapitoly a ustanoviť ich správcu (napríklad Agentúru pre šport) s verejným kontraktom. Starostlivosť o jednotlivé športy prenechať národným športovým zväzom a odstrániť administratívne a legislatívne prekážky pre vykonávanie profesií v športe. Zákonom o športe definovať intervenciu štátu do športu na princípoch rovnosti prístupu a odstránenia informačnej nerovnosti.

Predkladaný príspevok prináša zhrnutie myšlienok, otázok, záverov i návrhov konkrétnych riešení z historicky prvej konferencie venovanej téme "Šport a právo", ktorá sa konala v Poprade v dňoch 12. – 13. septembra 2012. Príspevok prináša taktiež úvahy o minulosti a budúcnosti konferencie spoločným, vzájomne sa doplňujúcim pohľadom hlavného garanta celého podujatia (Peter Sepeši), aktívneho prednášajúceho (Ladislav Križan) a účastníka konferencie (Jaroslav Čollák).

Tento krátky príspevok má za cieľ v krátkosti reagovať na niektoré praktické – aplikačné súvislosti, ktoré autor príspevku v poslednom období zaregistroval vo viacerých športoch a ktoré pramenia z častých otázok kladených pracovnej skupine s obsahom: „čo sa stane ak nebudeme mať zmluvy s profesionálnymi hráčmi v súlade so zákonom o športe, ale pôjdeme v starom režime“. Odpoveď na túto otázku sa paradoxne nedotýka len športových klubov a športovcov, ale aj národných športových zväzov či iných obchodných spoločností, ktoré priamo zodpovedajú za organizáciu súťaží a kvalitu a právnu súladnosť vzťahov, ktoré spadajú pod ich právomoc a pôsobnosť.

Vlastné počiatky európskeho záujmu o šport sú spojené s právne nezáväznými dokumentmi: Adoninovou správou komisie pre Európu občanov z roku 1985, ktorá prvá upozornila na význam športu v EÚ, a ďalšími dvoma správami – Larivovou (1994) a Packovej (1997). Z nich prvá trvala prísne na dodržiavaní práva aj v oblasti športu. Druhá správa už bola formulovaná inak, a dokonca volala po uznaní špecifického charakteru športu a autonómie športového hnutia.

V zmluve z Amsterdamu (1997) sa pritom šport už dostal do príloh, resp. nezáväzných záverečných protokolov: Deklarácia č. 29 výslovne uznala sociálnu hodnotu športu. V roku 1997 (13. júna) zároveň Európsky parlament prijal rezolúciu o úlohe EÚ v oblasti športu.